Vždy sa veľmi poteším, keď sa dozviem, že zase jeden podnikateľský nápad sa úspešné rozbehol. O to viac, ak sa týka človeka, ktorého dlhšie poznám a viem, že je cieľavedomý, usilovný a hlavne dotiahne veci až do konca.
Tozo je príbeh jedného “bláznivého” nápadu, keď neuveriteľná odvaha a myšlienka sa zhmotnila do reálne fungujúceho podniku. Tak Vám jeho príbeh predkladám, ako príklad, že dobrý nápad má základy ako hrom vtedy, ak sa v ňom spojí elán so zdravým posúdením potrieb na trhu.
Heslom dnešných dní je “Zdravo jesť a nenechať sa dobehnúť”. Ak nie ste vegetariáni, tak mám niečo pre vás. Prečítajte si nasledujúci článok:
Príbeh jednej farmy – čo je mangalica
Kde nájsť zaručene zdravé jedlo?
Celý príbeh našej malej farmy sa začal v lete roku 2012, keď sme s údivom prišli na to, že slovenský trh neponúka kvalitné mäso a ak ho aj ponúka tak za tak premrštené ceny, že to by človek neustál. Pri každom pokuse o nákup mäsa sme sa stretli s problémom čerstvosti a kvality, o ktorej sa v týchto prípadoch nedá ani rozprávať. Nakúpili sme mäso a za dva dni mohlo ísť leda tak do smetiaka. Už toto rozpráva čo to o slovenskom podnikaní v mäso priemysle.
Po dlhom uvažovaní čí do tohto projektu ísť alebo nie, predsa len ani jeden z nás nie je
“ živočíchár”. Konečné rozhodnutie bolo “ Pome na to!”.
Keď, že na Slovensku nič nie je jednoduché tak ani úplne prvý krok nebol ľahký. Nájsť vhodný pozemok. Na Žitnom ostrove je pôdy až až, ale skúste nájsť taký kúsok , ktorý nemám aspoň troch – štyroch majiteľov, alebo nie je chránený Životným prostredím, alebo má aspoň nejakú možnosť pripojenia k inžinierskym sieťam. Po takmer pol ročnom hľadaní, sme sa dopátrali k pozemku, ktorý nám vyhovoval. Bola to “ zelená lúka” respektíve zanedbané staré vynohrady bez cesty, oplotenia a o pripojení na elektriku sme mohli leda tak snívať. Nuž rozhodnutie prišlo, “ Bude to ťažké ale my to dokážeme”.
V júni 2013 sme zarazili prvý kôl. Za ďalší mesiac bolo oplotenie hotové a verte, tých kolov nebolo už len pár. Konečným výsledkom bolo oplotenie o dĺžke jedného kilometra, na ktoré sme vlastnoručne narazili koly a natiahli pletivo. Ten moment , keď človek stojí za svojím plotom a pozerá sa je neopísateľný.
Po dokončení oplotenia sa začala nekonečná debata o tom, čo tam vlastne budeme chovať, na aké zvieratá sa upriamiť. Medzi prvé nápady patrili pštrosy, sliepky, prasiatka a mnohé iné zvieratá. Po rozhodnutí, že ideme teda formou ošípaných a sliepok, prišla tá ťažšia časť a to vybrať správne plemeno. Navštívili sme mnoho fariem a chovov aby sme sa ustálili pri pôvodnom Rakúsko-Uhorskom plemene ošípanej – mangalici.
O týchto zvieratách treba vedieť, že úplne prvé sa objavili už v roku 1883 a ich chov sa rozšíril po celom území Rakúsko-Uhorska. V roku 1991 prišlo kritické obdobie nástupu klasickej bielej ošípanej akú poznáme až dodnes. V tomto roku ostalo 200 kusov mangalíc na celom území Maďarska. Vtedy sa zmobilizovali nadšenci a obnovili chov tohto polo-divokého plemena ošípaných.
Jednou z najväčších výhod tohto plemena je ich odolnosť voči klimatickým zmenám a nenáročnosť na chov. Presne tieto informácie nás utvrdili o správnosti nášho rozhodnutia zamerať sa práve na mangalice. Po vybratí plemena nám ostala jediná úloha. Pripraviť mu správne podmienky na život a nakúpiť prvé stádo. Tomuto samozrejme predchádzali hodiny strávené za počítačom a hladanie legislatívnych nariadení, podmienok chovu, ako aj nájsť správneho chovateľa a samozrejme návštevy na všetkých možných miestach.
Prvým krokom k tomu, aby sme vôbec doviezli zvieratá, bolo vybavenie registrácie farmy. Tento krok bol asi ten najjednoduchší zo všetkého čo nás čakalo. Po vyriešení všetkých náležitostí sme sa dopracovali k číslu, ktoré nás oprávňovalo nazývať sa farmou. Začali sme teda hľadať naše prvé zvieratká. Hneď na prvej návšteve farmy sme sa dočkali výsmechu, prečo chceme robiť všetko legálne, veď na Slovensku nás to položí na kolená, koľko je okolo toho zbytočnej roboty a ako ťažko sa nám budú hľadať štátom uznané a registrované mangalice. Boj sme nevzdali a podarilo sa nájsť chovateľa, ktorý mal ošípané pekne v poriadku ako sa patrí. Aspoň sme si to mysleli. My deti naivné sme teda dorobili ohrady, prístrešky, napájačky a nakúpili krmivo, aby sme mali svinky čo najskôr doma. Prišiel deň D a s ním aj sklamanie, po tom ako nás prešla prvá vlna radosti sme si začali detailnejšie všímať zvieratá, ktoré nám doviezli. Už len naše základné vedomosti stačili na to, aby sme prišli na rozdielyi v tom, čo nám doviezli a v tom, čo je mangalica. Mangalica ako jediná ošípaná okrem iberica má čierne nožičky ako aj kožu na bruchu. No tak podozrenie už bolo a aby sme dokázali svoje, požiadali sme o DNA maďarský genofond. Bohužiaľ výsledky boli také, ako sme čakali. Oklamali nás a mangalica bola v skutočnosti biela ošípaná krížena s mangalicou. Po troch mesiacoch sme teda boli opäť na začiatku a hľadanie pokračovalo ďalej. Táto skúsenosť so slovenskými “podnikateľmi” nás doviedla k tomu, že rozšírime rádius hľadania na susedné štáty. Ďalšie hodiny strávené pri telefóne a internete priniesli svoje ovocie a našiel sa chovateľ v Maďarsku. Vybrali sme sa teda na cestu za našimi prasiatkami. U tohto chovateľa sme našli presne to, čo sme chceli. Jeho mangalice žili navoľno na obrovskom 8 hektárovom pozemku, kde mali dostatok pohybu a zelenej stravy. Toto bolo to, čo sme chceli spraviť aj my naším zvieratkám na farme a to , prečo je ich mäso také dobré a mäkké. Znova sme sa teda pohrúžili do sveta zákonov a zariadili sme dopravu zvierat. S týmito prasiatkami sme si doviezli aj dve prasnice, ktoré nám 6. októbra spravili neskutočnú radosť prvými u nás narodenými prasiatkami. To bolo radosti a strachu zároveň či sa im nič nestane, či prežijú všetky..Musíme vyhlásiť , že dodnes sú všetky zdravé a živé a už pobehujú so svojimi rovesníkmi.
Niektoré z veľkých kusov už skončili ako klobásky a jaternice a mäso, ale toto je kolobeh života, ktorý na farme musí fungovať.
Samozrejme nechováme len mangalice. Tak ako som spomínal na začiatku, uvažovalo sa o viacerých druhoch zvierat. Medzi naše zvieratká patria aj sliepky. Tu nebol výber chovu o nič ľahší ako pri spomínaných mangaliciach. Stálo nás to kopu kilometrov, kým sme našli hydinársku farmu, kde sa o sliepky starali príkladne a bolo to na nich aj vidno. Určite Vám netreba opisovať v akých podmienkach sa dnes hydina chová a práve tomuto sme sa chceli vyhnúť.
Ako pre mangalice, tak aj pre sliepky, sme pripravili luxusné ubytovanie v kurníkoch a sliepky sa nám za to odvďačujú obrovskými vajíčkami v čoraz väčšom počte. Ich vajíčka nie sú ako z obchodu, že človek sa ho trocha silnejšie chytí a je rozbité. Tieto vajíčka majú tak pevnú škrupinu, že niekedy máme s nimi problém aj doma v kuchyni. Ich žĺtok je nádherne žltý až oranžový a nie ako to niečo, čo Vám vypadne z vajíčka, ktoré zniesla sliepka žijúca v hale. Už teraz sa nám podarilo jednu sliepku usadiť na vajíčka a za pár dní by sa mali pod ňou objaviť naše vlastné farmárske kuriatka. Opäť nastane obdobie radosti a strachu, ako prežijú to terajšie počasie a ako sa im bude dariť.
Naša farmárska rodina však nie je len o takzvaných úžitkových zvieratách. Ak by človek nemal niečo aj pre radosť, chuť do roboty by ho prešla. Preto sme si na farmu doviezli aj minikozičky, ktoré nám okrem radosti pomáhajú spásať aj miesta, kde sa nedá dostať kosačkou a máme aj dvoch strážnych hafanov. Naša rodina sa čochvíľa rozrastie aj o koníka, ktorý bude najrýchlejším zvieraťom šíreho okolia.
Práca na farme nie je ako robiť niekde za pásom alebo v kancelárii. Tu človek nepozná piatok, sviatok, nedeľu či Vianoce. Zvieratá sú hladné a treba ich kŕmiť, čistiť im miesta a starať sa o ne. K dnešnému dňu sa nám odvďačujú skvelým mäsom, v ktorom je cítiť to všetko, čo im dávame a vyrábajú sa z ních výborné výrobky ako klobásky, jaternice , krvavnice a po novom aj údené mäso a bravčové mäso vo vlastnej šťave.
Zdravo sa stravovať už dnes nie je problém, problém je nájsť produkty, ktoré nie sú nadopované rastovými hormómni a iným sajrajtom…Toto sa u nás dodržiava, a preto vidno aj na zvieratách, že síce ich život skončí na naších stoloch, ale svoj život prežili plnohodnotne ako sa na také “svine” patrí.
V našej práci sme síce len na začiatku no už teraz sme sa v naších vedomostiach posunuli o poriadny kus ďalej. Práce na farme sú ešte len na začiatku a aby sme dosiahli svoj vysnívaný sen čaká nás ešte veľa práce a veľa prekážok, ktoré treba zdolať.
Viac informícií na tomto linku: https://www.facebook.com/VillageFarmOldza